Norbert Zajac- Cesta za snem-2.díl.

Norbert Zajac- Cesta za snem-2.díl.

Pavel Vacek | 12. 11. 2015

Prvý diel som ukončil tým, že po rozvode mojich rodičov to všetko nabralo rýchly spád a odsťahovali sme sa naspäť do mesta. No rád by som sa ešte vrátil do obdobia, keď naši už nežili spolu, ale ešte stále som býval v Príbovciach, v tom spomínanom rodinnom domčeku. Druhý diel bude mať titulok: Prvé stretnutie s kulturistikou a prvé objemové obdobie!

V roku 2005 som nastúpil na Strednú priemyselnú školu v Martine na odbor technické a informatické služby v strojárstve. Bolo to niečo nové pre mňa, kvázi taký prvý krok k dospelosti a samozrejme trošku som tým získal viac možností, čo sa týka tréningu vo fitnescentre, nakoľko som býval každý deň v meste. V škole som sa rýchlo adaptoval.  

Úprimné priateľstvo Netrvalo dlho a medzi spolužiakmi som si našiel jedného z najlepších priateľov, s ktorým sa síce už tak často nestretávame, ale dovolím si povedať, že to úprimné priateľstvo pretrváva až dodnes. Volá sa Ladislav Gandel. V Lacovi som skutočne našiel úprimného dobrosrdečného kamaráta, ktorý moju vrtkavú povahu bol ochotný tolerovať a dokonca sedel so mnou v lavici, dá sa povedať počas celej strednej školy. Z Laca sa stal veľmi rýchlo môj sparring partner a začali sme spolu trénovať.  

Náš tréning už bol delený klasický, silový objemový Priznám sa, že na konkrétny split si presne nespomeniem, ale tuším to bola klasika: v jeden deň sme trénovali hrudník, biceps, triceps, v druhý deň nohy a v tretí deň chrbát ramená. Spomínam, ako sme alternatívne riešili tréningy kvôli nedostatku financií na permanentku, a preto sme 2x týždenne chodili do fitka a 2x týždenne sme využívali priestor školskej posilňovne. Bola to činkáreň zostavená svojpomocne nejakými študentmi, ktorí priemyslovku navštevovali asi 100 rokov pred nami, takže aj tie stroje už boli historickými artefaktmi, ale my sme boli šťastní, že máme s čím cvičiť. Pamätám si presne, ako to vyzeralo. Bola to úzka jedna ulička, v ktorej ste hneď z príchodu mali akúsi švédsku lavicu spojenú s predkopávaním, bradlá, ktoré boli upevnené na rebrinách a slúžili aj ako stojan na činku, keď ste chceli drepovať, bola tam podomácky vyhotovená horná kladka, kde ste mohli odcvičiť chrbát a triceps, klasický bench-press asi so 140 kg závažím, nejaké jednoručky no a potom tam bolo ešte pár strojov, ktoré už boli žiaľ po vypršaní záručnej doby a nedali sa vôbec používať. Nesmiem zabudnúť ani na ping-pongový stôl, ktorý bol úplne na konci tejto chodby. Teraz sa nad tým pousmejem, ale verte, či nie, tá atmosféra tam cítiť bola. Po stenách boli staré plagáty z Muscle & Fitness, Ronnieho Colemana, Iris Kyle, Palumba, Flexa Wheelera a mnoho ďalších, ktorí patrili k tej prvej ére hardcore bodybuildingu.

Ako som sa vtedy stravoval? Faktom je, že stále som sa pokúšal držať tú prerušovanú hladovku a na obedoch v školskej jedálni som si skutočne jedlá vyberal. Z toho zlého som sa snažil vyselektovať pokiaľ možno čo najlepšie, prevažne to bola len čistá tekutina z polievok a keď bolo sviatočne nejaké mäso, tak to som si chodil pýtať aj dupľu. V tomto období si pamätám aj na to, ako som užíval kreatín, čím viac tým lepšie. To bolo mojou zásadou. Samozrejme, doma som to skrýval, lebo peniaze, ktoré som naň utratil, som nemal z domu a boli zarobené rôznymi pouličnými kšeftíkmi, v ktorých som sa vedel pohybovať na svoj vek celkom dobre. Ako sme takto chodili s Lacom cvičiť, postava sa nám začala radikálne meniť. Prestal som už držať tú nezmyselnú hladovku a začal som sa snažiť lepiť na seba čo najviac hmoty.  

Hanbil som sa trénovať v tielku Laco mi stále začal spomínať meno jedného svojho kamaráta z dediny Turčiansky Svätý Ďur, kde Laco býval. Volal sa Martin Bakoš a stále mi ho opisoval ako neskutočný talent, ako obrovské monštrum. Mňa to dosť hnevalo, pretože som zvykol byť rád práve ja tým obdivovaným, či stredobodom pozornosti z Lacovej strany. Da dá sa povedať, že aj keď som Maťa nepoznal ešte, tak som na neho žiarlil. Laco ma s Martinom nakoniec aj zoznámil a trénovali sme spolu všetci traja. No netrvalo dlho a Martina som dobehol aj postavou aj výkonnostne, avšak v tej dobe som si to neuvedomoval, lebo v istých veciach mi sebavedomie chýbalo. Bál som sa a hanbil som sa trénovať v tielku, bol to práve Laco, ktorý mi v tomto dodával sebavedomie a nakoniec som aj v tom tielku začal cvičiť.

Nemý úžas, športová eufória Ale vrátim sa k Martinovi. V roku 2006 som vlastne získal prvý kontakt s kulturistikou. Vlasy som mimochodom ostrihal a Martin sa pripravoval na svoj súťažný debut. Samozrejme sme my, ako jeho veľkí fanúšikovia sme ho išli podporiť na majstrovstvá Slovenska v doraste v naturálnej kulturistike do Banskej Bystrice. Faktom je, že ja som si mnoho vecí naštudoval už v tej dobe a bolo mi veľmi divné, keď som Martina sledoval, akým spôsobom sa v diéte stravoval. Napríklad pokojne si doprial sójový rez či nejakú sladkú drobnosť, ale úplne ma ohromila superkompenzácia domácou klobásou. Keď píšem teraz tieto riadky, smejem sa až mi slzy tečú, skutočne to bola groteska, ale my vážni a zarytí fanúšikovia sme mu fandili a videli sme ho ako najlepšieho borca na súťaži. No realita bola žiaľ iná, Martin s veľmi zlou formou skončil posledný, ale mňa ohromil práve víťaz jeho kategórie, bol to Jakub Strigáč. Blondiak s dlhými vlasmi upnutými čelenkou, veľký fešák, s nádhernými tvarmi a definíciou. Vtedy som si povedal, že to musím skúsiť aj ja a že o rok práve na túto súťaž sa chcem pripraviť. Spomínam aj na kategóriu juniorov, kde vtedy žiaril Erik Tóth. Keď som ho videl, bol som v nemom úžase, snáď až v športovej eufórii.  

Tritisíc korún na doplnky Ako čas plynul v roku 2006, tak sme sa teda presťahovali späť do mesta a za nejaké peniaze, čo nám ostali z predaja domu, mi moja mamina kúpila doplnky výživy možnože v hodnote 3 000 SK. Na tú dobu to bol slušný peniaz. Navyberal som si kreatín, gainer, proteín, tribulus, proste všetko, čo sa len dalo a neustále som pracoval na sebe a zlepšoval som sa. Začal som si privyrábať v jednej externej upratovacej firme vo Volkswagene, kde sme umývali linku, dlážku a podobne… Moc ma to nebavilo, ale vedel som, že za zarobené peniaze si môžem kúpiť zasa na ďalší mesiac permanentku do gymu.  

Šport mi ukázal správnu cestu Takto čas plynul až po rok 2007. Cvičil som, jedol som a mal som už súťažné ambície, s ktorými som sa však nikde ešte neprezentoval. Vedela to len moja mamina, starká, teta a samozrejme Laco. Rodičia boli už v podstate dva roky rozvedení, no môj otec ma dokázal ešte aj v tej dobe psychicky vydierať. Pamätám si na jeden piatkový večer, keď moja mamina bola na týždennom liečebnom pobyte z práce. Otec mi stále vyvolával, ako mu je smutno a že sa chce ku nám vrátiť. Že nemá prečo žiť, že si niečo urobí a podobne. Samozrejme bol v alkoholickom opojení, takže o to, to bolo umocnené. Iste mi dáte za pravdu, že takéto ľútostivé reči, psychické vydieranie, žiadnemu dieťaťu na jeho duchovnom vývoji nepridá. No mne sa týmito činmi ten človek tak zhnusil, že ma to doslova zocelilo do života a vytvoril som si okolo seba akúsi bariéru, cez ktorú sa málo kto dostal. To zocelenie malo však dve podoby. Tou dobrou bola neskutočná ctižiadostivosť a chuť niečo dokázať, tou zlou bola schopnosť ublížiť aj ľuďom, čo si to tak možno ani nezaslúžili. Teraz skôr narážam na fyzické ubližovanie a šikanovanie. Našťastie som si to veľmi rýchlo urovnal v hlave, pretože práve šport bol prostriedok, ktorý mi vždy ukázal tú správnu cestu a vrátil ma z tých krivých chodníčkov späť.

Odhovárali ma od súťaže, neverili mi No tá ctižiadostivosť si myslím mi ostala dodnes a bez nej by som možno nedosiahol aj to pre mňa stále málo, čo som dosiahol. Samozrejme, ako som trénoval, zväčšoval sa, tak moje sebavedomie rástlo, no vždy tu boli aj ľudia, ako napríklad Dominik Pogonyii, ktorého som už spomínal aj v prvom dieli, ktorí ma dokázali patrične schladiť a uzemniť. Aj keď možno niekedy neprávom, pretože viete ako to je medzi chlapcami, každý si chce vyvŕšiť na niekom svoje ego, ono to padlo na úrodnú pôdu. Aj keď som býval opäť v Záturčí, vždy som sa snažil aspoň raz začas sa vrátiť a pozrieť kamarátov do Príboviec. Jedným z nich bol Matúš Gomola, ktorý keď ma videl po dlhšej dobe, keď som býval už v Martine, síce nepovedal nič, ale videl som, že bol mierne ohromený mojou zmenou postavy. Postupne som dával do éteru to, že sa pripravujem na súťaž, no moje okolie, spolužiaci, kamaráti, boli veľmi k tomuto môjmu rozhodnutiu skeptický, dokonca ma odhovárali, neverili mi, vysmievali sa mi a nechápali to. No vo mne to vyvolávalo úplne opačný efekt … Áno viem, písal som, že v nasledujúcom dieli vám už rozpíšem prvú súťaž, ale myslím, že toto moje prvé objemové obdobie si zaslúžilo ešte samostatný diel, takže o tom ako prebiehala príprava na prvú súťaž a celkovo moje prvé vystúpenie na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska v naturálnej kulturistike vám rozpoviem až v tretej časti… 

Komentáře: